Pre mnohých sa stane každodenným bojom. Odpovede neprichádzajú, otázky zostávajú. Rany sa nezaceľujú, ale krvácajú stále viac. Lenka Šimůnková stratila svoju dcéru Elišku počas tragédie na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity. Odišla zo sveta plná otázok, ktoré zostali nezodpovedané. Dôveru v systém stratila. Ostala jej len bolesť a frustrácia. O pomoc síce žiadala, no mnohí sa jej otázkam vyhýbali.
Mala nádej, že pravda vyjde najavo. No s každým dňom ju v sebe nachádzala menej. Zo sveta sa stiahla, zostala sama so svojím smútkom. Hľadala spravodlivosť, ale nenašla pochopenie. Presťahovala sa, no minulosť ju prenasledovala. Snažila sa prežiť, no opakovane sa pokúsila o samovraždu. Svoju bolesť zverila aj novinárovi, ktorý jej slová zverejnil po jej smrti. Jej príbeh je varovaním aj výkrikom do tmy.
Ako vyzerali posledné mesiace jej života? A čo napísala pred svojím tragickým rozhodnutím?
To nie je všetko. Pokračovanie článku nájdete na ďalšej strane ↓
Tragický osud: Lenka Šimůnková nezvládla stratu dcéry
Lenka Šimůnková, matka jednej z obetí decembrového útoku na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe, nedokázala ďalej žiť so svojím smútkom. Jej dcéra Eliška (†20) zahynula počas streľby, ktorá otriasla celým Českom. Lenka bola v čase útoku v práci, keď jej anonymná kolegyňa povedala o udalosti. Okamžite sa vybrala do Prahy, no doma ju už čakala najhoršia správa.
Z Prahy sa vrátila do Čelákovíc až nad ránom, sprevádzaná interventkou a políciou. „O tretej či štvrtej ráno sem prišla s interventkou. Panoval veľký chaos, prišla polícia. Chýbala tam empatia,“ spomína kolegyňa zosnulej pre denník Blesk.
Po tejto tragédii sa Lenka psychicky zrútila. Z práce bola dlhodobo práceneschopná, aj keď formálne ostala zamestnaná. Jej dôvera v štátne inštitúcie a políciu sa rozpadla. Vyčítala im nedostatočnú komunikáciu a ignorovanie jej otázok. „Spočiatku po tom, čo sa stalo, tak boli všetky dvere otvorené. Ale zrazu sa začali zatvárať, pretože Lenka mala otázky a ľuďom bolo nepohodlné na ne odpovedať,“ povedala jej kolegyňa.
Vzťah medzi Lenku a Eliškou bol mimoriadne blízky. Po jej smrti sa nedokázala vrátiť do bytu, kde jej všetko dcéru pripomínalo. Rozhodla sa presťahovať, no utrpenie sa tým nezmiernilo. Čelila dlhodobému smútku, frustrácii a nepochopeniu. Viackrát sa pokúsila o samovraždu.
Jej posledné rozhodnutie prišlo počas uplynulého víkendu. Lenka sa vybrala k priepasti Macocha na Morave, kde ukončila svoj život skokom. Prečo si vybrala práve toto miesto, zostáva nejasné. Podľa kolegyne možno kvôli istote, že jej pokus bude úspešný. „Keby mala ďalšie dieťa, možno by sa zachovala inak. Ale jej sa zrútil svet a všetci jej potom hádzali polená pod nohy, pretože bola neoblomná,“ dodala.
Lenka Šimůnková napísala pred smrťou dojímavú správu
Lenka bola v kontakte s investigatívnym novinárom Janom Hrbáčkom, ktorému krátko pred svojím tragickým rozhodnutím napísala emotívne slová. Po jej smrti ich novinár zverejnil.
„Je zvrátené sledovať, že nikto nič nerobí. Nikoho naše deti nezaujímajú. Ničomu už nerozumiem. Verila som v systém, slušnosť, poctivosť. Nič nefunguje. Môj hlas nemá žiadnu váhu. Som neviditeľné Nič. Spravodlivosť pre moju Elinku nikdy nevyhrám.“
Z jej vyjadrenia cítiť absolútne zúfalstvo a beznádej. Zanechala odkaz spoločnosti, ktorá podľa nej zabudla na obete tragédie príliš rýchlo. Krátko po udalosti sa verejnosť začala venovať iným témam, čo Lenku hlboko ranilo. Mala ešte naplánované osobné stretnutie s novinárom, no už k nemu nikdy nedošlo.
Jej príbeh nie je len tragédiou jednej rodiny. Je aj výzvou na premýšľanie o tom, ako spoločnosť zvláda traumy a ako reagujeme na utrpenie iných. Prípad Lenky Šimůnkovej zostáva mementom o tom, že zúfalstvo má tvár, meno aj príbeh.
Komentáre
0 komentárov
Komentovať môžu iba registrovaní používatelia.