Milena (36): Za vzťah s kňazom som skoro zaplatila životom.

Všetko sa to začalo už v mojom mladom veku, mala som 20 rokov a žila som v menšej obci, kde každý každého pozná. Chodievala som pravidelne do kostola, i na spoveď. V tom čase k nám prišiel nový kňaz, ktorý mal faru vo vedľajšej, väčšej dedine. Mal približne 35 rokov, milý vľúdny pohľad. Jeho meno však spomínať nechcem. Spočiatku som ho vnímala len ako veľmi príjemného a dobrého človeka, popravde, nepozerala som sa na neho ako na muža.

To sa však zmenilo pri prvej spovedi. Spoveď je totiž intímny moment, medzi Bohom a človekom, ale pre mňa i medzi mnou a kňazom. Vošla som do malej miestnosti, kde sedel v rúchu, pozeral sa do zeme. Kľakla som si pred neho a začala som hovoriť naspamäť naučené formulky, Ani raz sa na mňa nepozrel, no ja som mala možnosť počas celej spovede skúmať jeho tvár. Prvýkrát som bola pri ňom tak blízko, bol skutočne príťažlivý. V tom som sa zháčila a zahanbila, že pri takejto situácii premýšľam nad kňazom v týchto súvislostiach. Bola som však mladá. Navyše, ani sa na mňa nepozeral. Až celkom na záver, keď mi dal rozhrešenie, sa mi uprene pozrel do očí, bol to pohľad, na ktorý nikdy nezabudnem a viem, že v tej chvíli prekvapil aj jeho. Odišla som a odvtedy som nad ním začala premýšľať.

Tieto spovede sa opakovali, rovnako ako pohľady, ktoré mi prenikali priamo do duše. Na omše som chodila vždy keď som mohla, čoraz častejšie som sedávala vpredu aby som bola blízko. Chodila som v tom čase na vysokú školu, snažila som sa aj randiť, no každého som podvedome porovnávala s kňazom. Počas toho som mala pár krátkych románikov ale nebolo to nikdy nič hlbšie. Trápila som sa vo svojich predstavách o tom, že by sme raz boli spolu, nahovárala som si, že sa mu určite páčim i ja, že nie je možné aby sa takto pozeral na každého, no potom som si povedala, že určite by sa nezahadzoval s niekým ako ja, že som primladá, naivná a nahováram si, že jeho dobrácky a milý pohľad a vystupovanie nie sú ničím špeciálne, že sa tak správa ku všetkým.

O 6 rokov sa všetko zmenilo. Osudná nám bola jedna spoveď.

Pokračovanie na druhej strane

Zamilovala som sa bláznivo. Mala som už ukončenú vysokú školu a stala som sa učiteľkou na prvom stupni v základnej škole u nás v obci. Na jednej spovedi som si opäť prežila explóziou pocitov, no potom nasledovalo niečo čo som nečakala. Už som odchádzala, keď ma zrazu oslovil. „Milena, môžem sa spýtať, vy učíte tuto na základnej škole?“ Nastalo trápne ticho, ktoré trvalo pár sekúnd, no v mojej hlave trvalo hodiny. Bola som tak šokovaná tým, že ma oslovil, že som nevedela hneď reagovať. Odpovedala som že áno. Na to mi ponúkol, že viac nemusí chodiť deti učiť náboženstvo nik z mesta, že môže chodiť on.

Potešilo ma to, začali sme sa stretávať častejšie, vždy, keď mal hodiny u nás v škole. Bola to malá škola, no bola som jediná, koho v nej poznal. Debaty postupne prešli do osobnej roviny, pýtal sa, či niekoho mám, a podobne. A tak začal náš vzťah. Začali sme si volať a písať správy, vedeli sme postupne o sebe všetko. ON o mne nevedel len to, že ho už roky tajne milujem.

Všimla som si, že do školy začal chodiť skôr pred hodinou, aby sa so mnou mohol chvíľu rozprávať. Aspoň tak som si to vysvetľovala. A raz, keď sme boli v kabinete sami, sa naklonil ku mne a vášnivo sme sa pobozkali. Trvalo to chvíľu, no bolo to nesmierne intenzívne. V ten deň sa mi navždy zmenil život. Nemohla som jesť ani spávať, pre zakázanú lásku ku kňazovi. Mala som vtedy 26 rokov, on 42. Vzťah sa zintenzívňoval, začala som chodiť k nemu na faru, auto som parkovala vždy celkom inde a kráčala pešo. Mala som šťastie, pretože fara sa nachádzala na odľahlom mieste, na kopci vedľa kostola, kde v okolí nik nebýval.

Prvé mesiace sme sa stretávali pri priateľských rozhovoroch, občas pri rozlúčke padol bozk, no nespávali sme spolu. Bola to hranica, ktorú sme nechceli prekročiť. Často mi hovoril, že som pre neho veľmi dôležitá, že ku mne cíti lásku, no jeho povinnosťou je Boha milovať viac než mňa, pretože sa takto voči nemu zaviazal. Ja som to chcela rešpektovať, nechcela som pre neho nič zlé, no tiež som sa mu priznala k tomu, že je v mojom srdci jediným mužom. Avšak nedokázali sme odolať pokušeniu. Po asi roku tohto stretávania sme skončili v posteli. Možno mi nebudete veriť, no bola som panna a pre oboch to bol neuveriteľný zážitok. Začali sme si vravieť, že sa milujeme.

A vtedy sa začalo naše spoločné peklo.

Pokračovanie na druhej strane

Tento vzťah nás oboch nesmierne psychicky náročný. Každý deň som bola v strese z toho, čo sa stane ak to niekto zistí. Začala som naliehať, že má opustiť kňaztvo a byť so mnou. On to odmietal, čo mi veľmi ubližovalo. Povedal, že nemôže, že je zaviazaný nielen voči Bohu ale i ďalším osobám, napríklad rodine. Potom som prestala naliehať, pretože som o neho nechcela prísť a bála som sa, že ho stratím.

Po čase sa o nás začali šíriť klebety. Nik síce nevedel, že sa tajne stretávame, no moja staršia kolegyňa si všimla naše rozhovory v škole. Začalo to jedinou podpichovačnou otázkou, ktorá však prerástla do ohovárania po celej dedine. Vedela som, že si o mne šepkajú. Situácia sa však ešte viac skomplikovala, keď som otehotnela. Vedela som, že musím odísť z dediny, chcela som odísť s ním. Chcela som aby sme spoločne vychovali naše dieťa. Keď som mu to oznámila, zažila som šok. Nesmierne sa na mňa nahneval, povedal, že to dieťa nesmieme mať. Zlomilo mi to srdce, pretože som myslela, že ho to zmení.

No pre mňa sa začal teror, hovoril mi, že som klamárka, že som si mala dávať pozor, že som mala brať antikoncepciu… Že mi naň bude posielať peniaze ale nesmie sa k nemu priznať. Že nedovolí nikomu, aby ohrozil jeho kňazské povolanie, ani dieťaťu, ani mne. Raz mi dokonca povedal, že mi neverí, že som tehotná, vraj som si to celé vymyslela aby sa ku mne pripútal. Bol to psychický teror, a to ani nespomínam všetko, čo mi povedal a urobil v tom čase, pretože je pre mňa nesmierne náročné o tom hovoriť. Bola som psychicky na dne a rozhodla som sa, že pôjdem na potrat. Nechcela som dieťa, ktoré budem vychovávať sama, ktoré nikdy nebude vedieť kto je jeho otcom. Nakoniec som skončila na psychiatrii. O tomto období nechcem veľmi hovoriť, jednak preto lebo mám na to hrozné spomienky, jednak preto, že si z toho pamätám len veľmi málo, pretože som bola fyzicky mimo. Môj milenec, partner, kňaz, mi povedal, že som šialená, a že sa už nikdy neuvidíme. To mi spôsobilo psychické problémy, chcela som sa zabiť od žiaľu. Bola som ním posadnutá. Na pobyte na psychiatrii som naše dieťatko potratila.

Po pár rokoch viem, že tento vzťah bol chorý. Od môjho oznámenia tehotenstva som ho nevidela. Presťahovala som sa celkom inde, začala som navštevovať psychiatra a doteraz beriem antidepresíva. Zatiaľ sa na žiaden vzťah necítim, hoci pomaly skúšam otvárať svoje srdce voči mužom. Dnes je už kňaz na celkom inom mieste na Slovensku, neviem, kde ho preložili, no viem, že to nemohol byť dobrý človek. Ako mohol nechcieť dieťa, ktoré vzniklo z našej lásky? Bola som pre neho len zábavka? To sú otázky, ktoré vo mne vyvolávajú úzkosť a neviem, či niekedy ešte budem môcť niekoho milovať.