Tomáš (32): „Ako 20 ročný som si adoptoval svoju malú sestru. Osud sa s nami nemaznal.“

Moja mama bola psychicky v zlom stave, otec totiž odmietal ísť na liečenie, a občas bol aj agresívny. Stalo sa párkrát, že mamu udrel, ja som tomu ako malý chlapec nerozumel a moja mama robila všetko preto, aby finančne utiahla domácnosť. Bývali sme v dome po starých rodičoch, celá dedina si šepkala o mojom otcovi, že ho z práce vyhodili pretože tam prišiel opitý. Mama si našla druhú prácu, keď jej skončila jedna šichta, začala jej druhá. Pracovala v obchode a poobede chodila upratovať. Ja som nemohol zostať s nezodpovedným otcom sám doma, preto ma dávala strážiť k tete, niekedy i k susedom. Mal som kvôli tomu hrozné detstvo.

Keď som mal 14, začala mi nepríjemná puberta. Chodil som poza školu, začal som fajčiť a piť alkohol, pretože to bolo mojim útočiskom pred hroznou situáciou doma. V tom čase sa všetko začalo v mojom živote rapídne meniť. Mama nečakane otehotnela. Až po rokoch som zistil, že ju môj ožratý otec z*ásilnil. Dozvedel som sa to od cudzích ľudí. Mama bola v 6. mesiaci tehotenstva, keď otec zomrel. Našli ho pri vlakovej stanici, kde opitý prechádzal cez koľajnice, nevidel prichádzajúci vlak, aspoň to nám povedala polícia.

Vtedy som mal pocit, že mame svojim spôsobom odľahlo. Už sa nemusela kvôli nemu trápiť, no aj tak musela, ako vždy, vydržať. Čakala totiž dieťa, o ktoré sa musela postarať. Do konca tehotenstva tak chodila do práce, aj keď nevládala. Ja som sa voči jeho smrti postavil apaticky. Nemal som k nemu žiaden vzťah, bol som vlastne na neho len permanentne nahnevaný za to, že nám všetkým kazí život.

Keď mama porodila, takmer som nevnímal, že na svete je už malé dieťa, moja sestra. Často som bol mimo domu, flákal som sa po vonku, a dnes sa za to hanbím, pretože v tom čase ma moja mama potrebovala najviac.

Pokračovanie príbehu a zvrat, ktorý sa v Tomášovom živote udial, nájdete na druhej strane

Keď mala moja malá sestra Veronika 3 a pol roka, chodil som už na strednú školu, mal som vtedy 18. Pokračoval som v mojom nezodpovednom živote. Z tohto stavu som sa prebral až v deň, kedy mi mama oznámila zdrvujúcu správu. Zistili jej agresívny nádor na mozgu. Ja idiot som si ani nevšimol, že má zdravotné problémy. Vtedy som sa prvýkrát zrútil. Preplakal som ako malé dieťa niekoľko nocí, nevedel som prijať, že jediná svetlá stránka môjho života, moja mama, zomiera. V tom čase som si veľa vecí uvedomil. Že mama obetovala celý svoj život svojim deťom, že pracovala od vidím do nevidím kvôli mne, kvôli mojej sestre.

Alkoholu som sa od toho času nedotkol. Nechcel som ju potopiť ako môj otec. Začal som robiť všetko preto, aby som mamu udržal na žive. Chodil som po škole brigádovať, všetky peniaze som dával na maminu liečbu. Okrem toho som sa staral o malú sestru, vodil ju do škôlky a domov.

Keď som zmaturoval, našiel som si ďalšiu prácu. Vtedy však už bol mamin stav fatálny. Prestala postupne rozprávať, nádor sa nedal ani operovať, kvôli tomu, že bol zle uložený. Boli to ťažké mesiace, ktoré mi však otvorili oči. Môžem povedať, že som dospel z dňa na deň.

Mama zomrela, keď som mal pred 20tkou. Zostali sme so sestrou sami. Sestra v tom čase začínala chodiť do školy, mala to veľmi ťažké, pretože jej nezostal nikto, len ja. Nepridalo tomu ani súdne konanie, ktoré sme museli absolvovať. Musel som dokázať, že sa o malú sestru dokážem postarať. Robil som všetko možné i nemožné, aby sociálni pracovníci uznali, že sestra môže byť v mojej opatere. Nikdy by som nedopustil, aby musela ísť do detského domova. Súd mi ju napokon zveril, a ja som si sám predsavzal, že urobím všetko pre to, aby jej život bol lepší, než som zažil ja. Chcel som jej dať všetko, pocit domova, matku i otca.

Nie je deň, kedy by som nemyslel na našu milovanú mamičku. Bola to veľmi zodpovedná, láskavá bojovníčka, ktorá napokon zdravím doplatila na alkoholizmus môjho otca. Dodnes si vyčítam, že v chvíľach, kedy ma potrebovala, keď zostala sama na malé dieťa, som sa správal zle a nepomáhal som jej.

Veronika dnes chodí už na strednú školu, na gymnázium. Chce byť lekárka a ja ju v tom podporím. Vybrala si toto povolanie preto, aby pomohla ľuďom s rakovinou, aby už nikoho mama nemusela zomrieť zbytočne. Darí sa nám dobre. Mám dobrú prácu, preto zvládam utiahnuť domácnosť. Mám partnerku, ktorá chápe moju situáciu, a pomáha Veronike rovnako ako ja. Je mi však ľúto jediné, že naša mama sa nedožila toho, aby videla, že sme to napokon zvládli…

Mami, všetko ti chcem teraz vrátiť, prosím ťa, odpusť mi, že som neurobil viac. Sľubujem, že sa postarám o malú Veroniku, kým budem žiť, budem dohliadať na to, aby sa mala dobre.