Otília Vranská sa stala obeťou jedného z najznámejších kriminálnych prípadov Československa.
Jej pozostatky objavili v septembri 1933 v dvoch kufroch vo vlakoch smerujúcich z Prahy do Bratislavy a Košíc.
Vyšetrovanie prinieslo tisíce podnetov, niekoľko podozrivých aj záhadné listy človeka, ktorý sa vydával za vraha.
Po desaťročiach sa pozornosť opäť obrátila aj na rotmajstra Josefa Pěkného a Antoniu Koklesovú.
Otília Vranská patrí k menám, ktoré sa nezmazateľne zapísali do dejín československej kriminalistiky. Jej smrť v roku 1933 vyvolala obrovský záujem verejnosti a dobovej tlače. Mimoriadnu pozornosť vzbudil predovšetkým spôsob, akým sa páchateľ pokúsil zbaviť tela mladej ženy. Polícia postupne preverovala množstvo ľudí, výpovedí a najrôznejších podnetov. Niektoré stopy vyzerali nádejne, iné vyšetrovanie iba komplikovali.
Do prípadu vstúpili ľudia, s ktorými Vranská strávila posledné hodiny života, ale aj muž, ktorého identitu polícia nikdy nezistila. Desaťročia pribúdali nové teórie, no prípad zostával symbolom nevyriešenej vraždy. Kriminálny autor Viktorín Šulc neskôr spájal smrť Vranskej s rotmajstrom Josefom Pěkným a Antoniou Koklesovou. Čo teda vieme o posledných hodinách mladej ženy a stopách, ktoré po sebe jej vrah zanechal?
Ktorá otázka prípadu vás zaujíma najviac?
Otília Vranská prišla do Prahy hľadať lepší život
Otília Vranská sa narodila 9. marca 1911 v Brezne nad Hronom. Vyrastala v rodine s piatimi deťmi, ktorá zápasila s finančnými problémami. Jej otec sa živil zametaním ulíc. Už ako dieťa mala problémy. Za krádeže strávila tri roky v polepšovni a ako jedenásťročná utiekla z domu. V osemnástich rokoch bola trestaná za potulku a určitý čas sa zdržiavala aj v Žiline.
V marci 1933 zamierila do Prahy. Tvrdila o sebe, že je nezamestnaná čašníčka, no v službách dlho nevydržala a začala si privyrábať poskytovaním sexuálnych služieb. Podľa dobových informácií nemuselo ísť vždy o prostitúciu za peniaze – protihodnotou mohlo byť ubytovanie, jedlo či zaplatená útrata.
Je možné, že sa zároveň snažila nájsť finančne zabezpečeného muža, ktorý by si ju vzal. Medzi ostatnými prostitútkami nemala dobré postavenie a bola známa aj pod prezývkou „Slovačka“.
Otília Vranská a jej posledný známy večer
Dňa 31. augusta 1933 jedla Vranská u svojej domácej. Spomenula jej, že približne o 20. hodine má stretnutie s rotmajstrom Josefom Pěkným, ktorý jej mal sľúbiť sobáš a prácu vo vojenskej práčovni. Domáca jej pripomenula nezaplatený nájom a upozornila ju, aby sa nevracala po polnoci.
Vranská sa neskôr pohybovala po Prahe so svojou bývalou spolubývajúcou Velingerovou. V pasáži Koruna sa okolo ôsmej hodiny stretli s Pěkným. Ten však nebol sám. Sprevádzala ho Antonie Koklesová, prostitútka, ktorú Vranská poznala už zo Žiliny. Podľa Velingerovej medzi nimi vznikla hádka. Pěkný, Koklesová a Vranská potom zamierili do reštaurácie U Kupcov. Vranská tam jedla a vypila niekoľko pív.
Keď sa sťažovala, že sa už nemôže vrátiť k domácej, Koklesová jej údajne ponúkla možnosť prenocovať u nej. Vranská odmietla a tvrdila, že pôjde k čašníkovi z kaviarne Rokoko. Ten však neskôr vypovedal, že ju nepoznal natoľko dobre, aby uňho mohla zostať.
Trojica následne odišla na Karlovo námestie. Okolo jedenástej hodiny sa ich cesty rozišli. Pěkný a Koklesová podľa ich výpovedí odišli do jeho bytu a zostali tam až do rána. Vranská pokračovala do kaviarne U politickej mŕtvoly. Objavila sa tam s nápadným mladíkom s kučeravými blond vlasmi. Jeho totožnosť sa nepodarilo zistiť.
Muž jej objednal muškátové víno a jablko. Práve jablko neskôr zohralo dôležitú úlohu pri odhadovaní času smrti. Naposledy mali Vranskú vidieť približne hodinu po polnoci v reštaurácii U Šmelhauzov na Melantrichovej ulici. Pozerala do tanečnej sály, akoby niekoho hľadala. Nie je jasné, kedy ani za akých okolností odtiaľ odišla.
Otília Vranská sa našla v dvoch kufroch
Dňa 2. septembra 1933 objavil železničiar na stanici v Bratislave starší hnedý cestovný kufor previazaný povrazom. Bol vo vlaku, ktorý prišiel z Prahy. Vnútri sa nachádzala ženská hlava a dolné končatiny zabalené v posteľnej bielizni.
V rovnaký deň objavili v inom vlaku v Košiciach podobný kufor obsahujúci ženský trup. Pozostatky boli po prvotnom preskúmaní a pitve dopravené do Prahy. Vyšetrovatelia zistili, že oba kufre boli do vlakov naložené 1. septembra večer v Prahe, jeden na Masarykovej a druhý na Wilsonovej stanici.
Jeden študent opísal muža, ktorý mal kufor priniesť do kupé a vzápätí vystúpiť. Mal byť tmavší a podsaditý. Ďalší svedkovia však poskytovali rozdielne opisy a jeho totožnosť sa nepodarilo zistiť. Kufre okrem telesných pozostatkov obsahovali noviny rôzneho dátumu, pánsku spodnú bielizeň, dámske kombiné, špongiu a nezvyčajné prestieradlá označené vyšitým písmenom „K“, respektíve „K 1“.
Významným nedostatkom vyšetrovania bolo, že polícia nezaistila odtlačky prstov z kufrov a predmetov v nich. Oba kufre spolu vážili viac ako 70 kilogramov. Vyšetrovatelia preto predpokladali, že ich páchateľ mohol na stanicu dopraviť pomocou nejakého dopravného prostriedku.
Otília Vranská bola identifikovaná svojimi sestrami
Telo dovtedy neznámej ženy vyšetrovatelia umyli, učesali a odfotografovali. Snímky následne zverejnila tlač. Prípad vyvolal mimoriadny záujem. Fotografie, kufre aj ďalšie nájdené predmety dokonca vystavili vo výklade policajnej stanice v Bartolomejskej ulici.
Dňa 6. septembra pozostatky identifikovali sestry Vranskej. Jedna zo sestier ju podľa fotografie spoznala už skôr, Velingerová ju však mala presvedčiť, že s Otíliou hovorila aj po čase, keď už bolo telo nájdené.
Do Prahy pricestovala aj matka zavraždenej. Telo jej už neukázali, pretože ďalšia identifikácia nebola potrebná. Prípad ovládol dobovú tlač, ktorá prinášala aj senzáciechtivé či zavádzajúce tvrdenia. Len počas prvého týždňa dostala polícia takmer 700 listov. Podnety sa však ukázali ako nepodložené alebo motivované snahou niekomu uškodiť.
Otília Vranská zomrela mimoriadne násilnou smrťou
Pitva odhalila na hlave dve rany, ktoré mal páchateľ spôsobiť pravdepodobne sekáčikom na mäso. Jedna z nich prenikla približne šesť centimetrov do mozgu a zrejme spôsobila bezvedomie. Následne bola hlava oddelená dvoma silnými rezmi nožom. Zistenia pri pitve naznačovali, že k tomu došlo ešte za života obete, keďže vdýchla množstvo krvi.
Po smrti jej páchateľ zasadil ďalších sedem bodných rán do oblasti ľavého prsníka, pričom tri prenikli do pľúc. Potom oddelil nohy v slabinách a narezal ich aj v oblasti kolien, aby ich bolo možné uložiť do kufra. Telo bolo umyté. Našli sa na ňom kokosové vlákna, ktoré mohli pochádzať z kúpeľňovej rohože. Vyšetrovatelia preto uvažovali, že k činu mohlo dôjsť v domácom prostredí s kúpeľňou, ktorá vtedy nebola bežnou súčasťou každého bytu.
V žalúdku zostali nestrávené zvyšky jablka. Keďže podľa svedkov Vranská jedla jablko približne o polnoci, vznikol predpoklad, že zomrela 1. septembra medzi prvou a treťou hodinou ráno. Pôvodná pitevná správa naznačovala určitú odbornosť pri oddeľovaní končatín. Tento záver však bol neskôr spochybnený.
Otília Vranská, Pěkný, Koklesová a neznámy blondín
Personál podniku U politickej mŕtvoly neznámeho blondína poznal od videnia, ale nedokázal o ňom poskytnúť bližšie informácie. Pozornosť sa obrátila aj na Josefa Pěkného. Na políciu sa sám neprihlásil a vyšetrovatelia ho museli vypátrať. Poprel, že by Vranskej ponúkol sobáš, aj to, že sa s ňou pohádal.
S Antoniou Koklesovou si navzájom potvrdili alibi. Alibi mal aj čašník z kaviarne Rokoko. Polícia hľadala tiež opravára kufrov vybavených nezvyčajnými anglickými zámkami. Napriek opakovaným výzvam sa však neprihlásil. Kriminálny spisovateľ Viktorín Šulc neskôr označoval za ľudí stojacich za vraždou práve rotmajstra Josefa Pěkného a Antoniu Koklesovú.
Záhadný Fantóm ulice sa k vražde Otílie Vranskej priznával
Do novembra 1933 prichádzali do redakcie Poludňajšieho listu listy označené pečiatkou „Fantom ulice“. Autor používal mená Karel Wodowary alebo Karol X.Y. a tvrdil, že Vranskú zavraždil.
Podľa jeho verzie ju 1. septembra stretol v Perlovej ulici a pozval k sebe. Keď si mala vypýtať peniaze za pohlavný styk, údajne si uvedomil, že je prostitútka. Tvrdil, že ho v minulosti jedna prostitútka zranila, a preto Vranskú omámil, udrel a jej telo rozrezal podľa obrázka ľudskej kostry.
Tvrdil tiež, že kufre dopravil na stanicu dvojkolákom. Zaujímavé bolo, že informácia o spôsobe obživy Vranskej v tom čase nebola verejne známa. Autor listov sa navyše prihlásil aj k ďalšej nevyriešenej vražde prostitútky Janotovej a tvrdil, že chce vo vraždení pokračovať.
Opisoval sa ako bohatý, scestovaný dedič a prejavoval určitú znalosť angličtiny. Znalci usudzovali, že pisateľom môže byť približne štyridsaťročný inteligentný muž so vzdelaním vyšším ako základným. Hoci niektoré listy údajne osobne priniesol do redakcie, polícia ho nikdy nedolapila.
Otília Vranská a podozrenie na sériového vraha
Vražda Vranskej sa spájala aj so sériou nevyriešených vrážd pražských žien z rokov 1926 až 1938. Medzi obete patrili Vranská, Kočová, Petrová, Janotová, Burgrová, Zemancová a Kindlová. S výnimkou Burgrovej a Zemancovej išlo o prostitútky.
Väčšina obetí bola uškrtená. V troch prípadoch došlo aj k oddeleniu hlavy a pri niektorých činoch bola použitá žieravina s cieľom sťažiť identifikáciu obete. Päť zavraždených žien pochádzalo zo Slovenska.
Dobová tlač dokonca špekulovala, či páchateľ nevraždí v pravidelných ročných intervaloch. Tieto prípady však zostali nevyriešené a nikdy nebolo definitívne potvrdené, že za všetkými vraždami stál jediný človek.
Z prípadu Otília Vranská sa stal „pomník“ kriminalistiky
Vyšetrovatelia už ďalšie rozhodujúce stopy nezískali. Situáciu komplikovalo aj obrovské množstvo podnetov od verejnosti, ktoré bolo potrebné preverovať.
Teórie pribúdali celé desaťročia. Listy označujúce údajných páchateľov prichádzali až do roku 1966 a celkovo ich malo byť viac ako 5 000. Medzi obvinenými sa dokonca objavil priateľ prezidenta Tomáša Garrigua Masaryka, lekár Arnold Jirásek.
Prípad sa postupne stal najznámejším „pomníkom“ československej kriminalistiky a dodnes sa spomína v súvislosti s takzvaným defenzívnym štvrtením, teda rozrezaním tela s cieľom jednoduchšie sa zbaviť pozostatkov.
Nový impulz prišiel v roku 2017. Radek Galaš vtedy informoval, že polícia disponuje množstvom nepriamych dôkazov a tiež vlasom neznámej osoby nájdeným v ruke zavraždenej. Ten mohol potenciálne poslúžiť na porovnanie DNA so vzorkami potomkov pôvodných podozrivých.
Príbeh Otílie Vranskej tak ani po desaťročiach neprestal priťahovať pozornosť kriminalistov, historikov, autorov ani verejnosti. Práve kombinácia mimoriadne brutálneho činu, nejasností okolo posledných hodín obete, množstva podozrivých a chýb pri vyšetrovaní z neho urobila jeden z najznámejších kriminálnych prípadov bývalého Československa.
FAQ: Otília Vranská a vyšetrovanie prípadu
1. Prečo bolo určenie času smrti Otílie Vranskej dôležité pre preverovanie podozrivých?
Čas smrti určoval, kto mohol byť s obeťou počas rozhodujúcich hodín. Vyšetrovatelia využili aj nestrávené zvyšky jablka, ktoré mala podľa svedkov jesť okolo polnoci. Na základe toho sa predpokladalo úmrtie približne medzi 1. a 3. hodinou ráno 1. septembra 1933.
2. Aký význam mohli mať kokosové vlákna nájdené na tele?
Vlákna sa spájali s rohožami používanými v kúpeľniach. Spolu so skutočnosťou, že telo bolo umyté, podporovali hypotézu o manipulácii s telom v domácom prostredí. Vlastná kúpeľňa pritom v Prahe tej doby nebola samozrejmosťou, takže stopa mohla pomôcť zúžiť okruh miest.
3. Prečo predstavovalo nezaistenie odtlačkov z kufrov závažný problém?
Kufre a predmety vložené spolu s telom mohli niesť daktyloskopické stopy osoby, ktorá s nimi manipulovala. Polícia však podľa dostupného opisu odtlačky z týchto predmetov nezaistila. Z dnešného pohľadu tak vyšetrovanie prišlo o potenciálne významný zdroj dôkazov.
4. Dalo sa dokázať, že prípad súvisel s ďalšími vraždami pražských žien?
Medzi jednotlivými prípadmi existovali určité podobnosti, preto sa objavila hypotéza o sériovom vrahovi. Viaceré obete boli prostitútky a päť žien pochádzalo zo Slovenska. Napriek týmto okolnostiam sa nikdy definitívne nepotvrdilo, že všetky skutky spáchala rovnaká osoba.
5. Prečo boli listy „Fantóma ulice“ pre kriminalistov zaujímavé?
Ich pisateľ uvádzal aj informácie, ktoré pôsobili nezvyčajne konkrétne, pričom profesia Vranskej v tom čase podľa pôvodného textu nebola verejne známa. Súčasne však niektoré jeho tvrdenia vyvolávali pochybnosti o vierohodnosti priznania. Totožnosť autora sa napokon nepodarilo zistiť.
6. Aký význam mohol mať vlas nájdený v ruke Otílie Vranskej?
Podľa informácie z roku 2017 polícia disponovala vlasom neznámej osoby, ktorý sa mal nájsť v ruke obete. Teoreticky mohol predstavovať materiál využiteľný na genetické porovnanie s potomkami niekdajších podozrivých. Samotná existencia takejto stopy však bez ďalšieho vyhodnotenia automaticky nedokazuje totožnosť páchateľa.
Komentáre
0 komentárov
Komentovať môžu iba registrovaní používatelia.