Pôvodne mala záujem o súdne lekárstvo a kriminológiu, avšak návšteva hrobky, ktorá bola súčasťou právnej agendy jej matky, jej život zásadne zmenila. Po tejto skúsenosti sa zúčastnila aj exhumácie, čo jej definitívne potvrdilo, že našla svoje životné povolanie.
„Moja mama pracovala pre hrobníka na právnych záležitostiach, a raz sme sa pri rozhovore dostali k tomu, že mi navrhol, aby som sa pozrela do hrobky,“ spomína hrobárka Lenka. Tento moment jej zmenil život. Prvýkrát si obliekla ochranný odev a dotkla sa ľudskej kostry. „Zavrela som oči a urobila som to. V tej chvíli zo mňa opadli všetky obavy a pochopila som, že toto je práca, ktorú chcem robiť.“ Napriek tomu, že absolvovala hrobnícky seminár, uvedomila si, že pre ženu nie je jednoduché nájsť prácu v tomto odbore.
„Nikto ma nechcel zamestnať. V pohrebníctvach na mňa pozerali ako na blázna,“ opisuje Lenka svoje ťažké začiatky.
A ako dopadli jej rande?
Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane
Lenka nakoniec získala šancu, na ktorú čakala, a jej prvé pracovné skúsenosti ju len utvrdili v tom, že si vybrala správne. Dokonca mala možnosť svojmu kolegovi oznámiť, že majú pohreb, čo bola dovtedy úloha vyhradená len pre neho. Napriek tomu dlho tajila svoje povolanie pred rodinou a priateľmi. Reakcie okolia boli často šokujúce a niektorí príbuzní sa s jej výberom nikdy nezmierili. „Ľudia sa ma pýtali, či som bola vo väzení alebo či vykonávam verejnoprospešné práce. Nerozumeli, že som certifikovaná hrobárka, ktorá svoju prácu berie ako poslanie a má veľkú úctu k mŕtvym,“ vysvetľuje Lenka s pocitom nespravodlivosti.
Lenka je hrobárka. Prácu by nikdy nemenila
Jej práca ovplyvňuje aj jej osobný život, najmä pokiaľ ide o randenie. „Keď chlapcom poviem, čo robím, často to rande skončí skôr, než začalo. Majú predstavu, že na cintoríne chlastáme, aby sme vydržali,“ smeje sa. Napriek všetkým predsudkom a fyzickej náročnosti by svoju prácu nemenila za nič na svete. „Niekoľkokrát som bola tak unavená, že som sa nemohla ani pohnúť, ale vždy som sa vrátila a pokračovala,“ hovorí s hrdosťou.
Práca na cintoríne je nielen fyzicky, ale aj emocionálne náročná. Lenka si spomína na prípad staršieho muža, ktorý zomrel a dlhé týždne ho nikto neobjavil. „Syn ho navštevoval len pre peniaze a keď naposledy prišiel, ucítil zápach a zavolal políciu. Arogantne sa potom sťažoval, že musí platiť pohreb,“ opisuje hrobárka Lenka prípad, ktorý jej utkvel v pamäti. Minulý rok dokonca pochovávala aj blízkeho príbuzného, čo bolo pre ňu obzvlášť náročné.
Napriek všetkému Lenka svoju prácu vníma ako poslanie a vykonáva ju s úctou a rešpektom. „Práca hrobárky je pre mňa srdcovou záležitosťou a nič by som na tom nemenila,“ uzatvára s presvedčením.
Komentáre
0 komentárov
Komentovať môžu iba registrovaní používatelia.